Nemám meno. Nemám domov, ani pána ktorého by som miloval a slúžil mu. Som iba pes. Pre niekoho je to málo a môj život preň nemá cenu, ale je to jediné čo mám.
Kedysi som bol malilinké bábätko, maminka ma ľúbila a starala sa ale, sama toho veľa nezmohla. Narodil som sa v rómskej osade a moje prvé kroky viedli k smetisku, kde sme si z maminkou hľadali potravu. Bolo jej málo a navyše sme tam neboli sami. Bolo tam veľa iných psíkov s rovnakým osudom.

Vyhladované, špinavé a choré tvori podobné nám. Ale rástol som zo dňa na deň, hoci potravy bolo žalostne málo. Ale postupne sa zo mňa stal krásny veľký pes. Musel som sa naučiť prežiť. Byť chytrejší a silnejší ako ostatný, vedieť sa uhýbať kopancom a zlým ľuďom.

Hoci bol život ťažký mal som z neho radosť. Všetky city môjho malého srdiečka, ktoré boli určené tebe pane som venoval teplému slniečku a čakal som na deň kedy prídeš.
Až raz...namiesto teba prišiel úder. Ťažká lopata alebo palica v rukách zlého človeka dopadla na moju hlavu. Zrazu som pocítil obrovskú bolesť. Svet sa mi zatočil a krutá bolesť ma úplne ochromila. Strašne som trpel. Rany ktoré mi úder spôsobil neznesiteľné boleli. Úder mi zlomil čeľusť, kosti a zuby uchytené na koži mi trčali v papuľke. Nemohol som jesť. Trápil ma hlad a obnažené nervy v papuľke mi nedovoľovali hýbať jazykom a a poriadne prehĺtať. Žil som takto dlho, celé týždne rany na papuľke sa mi z vonku zahojili v jazvy, ale zvnútra to bola jedna rozdrásaná rana bez nádeje že sa zahojí. Veľmi som schudol pretože som nemohol jesť. Moje nohy boli čoraz slabšie. Až raz v jeden studený deň keď som sa s posledných síl túlal v osade som pocítil štipnutie. Nohy sa mi podlomili a stratil som vedomie. Prebral som sa až na zvláštnom mieste plnom pachov, a štekotu. Dlhé dni som sedel zalezený v búde. Nemohol som jesť. Iba som strašne trpel a čakal na milosrdné vyslobodenie.

Až raz prišla nádej. Skontrovali ma a prezreli mi aj zúbky. Tešil som sa, že ma hladia a vravia no ty si krásny nájdeme ti dobrú rodinu. Neviem čo je to rodina, ani čo je dobrá, ale teta mala milý hlas a jemne ma hladila. Doteraz ma iba bili a kopali. Konečne som spoznal aj lásku a pozornosť. Už som nebol obyčajný pes. dostal som meno. Volám sa Krištof, ale otočím sa na každé vľudne slovo.
Keďže vpredu mi trčali obnažené korene zubov, teta povedala že ideme operovať. Znovu ma pichla včielka a zaspal som. Počas operácie sa ukázalo, že rozsah mojich zranení je obrovský. Dlho , veľmi dlhom som spal na operačnom stole zatiaľ čo ma teta a ujo doktor rezali ťahali zúbky a šili. Museli mi odstrániť všetky zúbky na pravej strane hornej čeľuste spolu s kusom kosti. Rovnako ako aj zúbky vpredu. Papuľku mám plnú stehov. Teraz spinkám, ale keď sa o pár hodín prebudím viem, že to bude bolieť. Doktor mi dal veľa injekcií, aby ma to nebolelo a rýchlo som sa uzdravil.

Ale stále trpím, bolesťou a smútkom, pretože hoci bojujem môj boj zďaleka nie je u konca. Ešte musím nájsť teba pane. Aby som ťa mohol ľúbiť, chrániť a počúvať tvoje slová. Verím, že aj ty ma hľadáš. Čakám ťa.

Psík Krištof je kríženec nemeckého ovčiaka. JE stredne veľký má okolo 20kg. Je to strašne vďačné hoci ubolené slniečko. Momentálne čaká svojho milovaného pána v trebišovskej karanténnej stanici.

Krištof již našel domov.